Autosportfoto

Igor Drotár: Pretekať s radosťou v srdci

Prešovská legenda Igor Drotár má nákazlivú chorobu: volá sa radosť z pretekania, radosť z motoršportu. Poznáte to - ak raz k tomu pričuchnete, už neodídete. Po 40 rokoch života na hrane nebezpečných tratí a šialenej rýchlosti táto vášeň Igora, ale aj spolujazdca a kamaráta Vlada Bánociho, stále neopúšťajú. Ponúkame klasické tri otázky pre „klasického" Igora Drotára.

Ako vidíš s odstupom času svoje začiatky v rally, v porovnaní s dneškom?

Znie až neuveriteľne, že v motoršporte fungujeme prakticky 40 rokov. Tento šport má čaro a prvky, ako máloktorý iný. Musíte byť dobrý športovec, ale aj dobrý psychológ. Potrebná je tiež výdrž a schopnosť krotiť vlastné emócie. Toto platilo pred 40 rokmi, a platí to aj dnes. Mení sa len technika. Vtedy sme napríklad jazdili so Žiguli - Group B - s najlepším možným autom na trhu. Dnes jazdíme WRC - s najlepším vozidlom dneška. V dobe Group B sme napríklad o mobilných telefónoch ani len nesnívali; vedecko-technický pokrok prešiel odvtedy obrovskou revolúciou. Ostala však športovosť a to, že vtedy aj dnes musí jazdec podať svoj maximálny výkon. Jedno, čo sa veľmi zmenilo je, že rally trvala niekoľko dní a išlo sa bez prestávky. Rally Tatry merala 1 500 km s 560 km rýchlostných skúšok. Ani jedna sa neopakovala. Dnešný systém, ktorý vyplýva z doby, mi samozrejme vyhovuje tiež. Je to takmer polookruhový systém. Na také Rally Tatry sa trénovalo aj týždeň, dnes trate obehnete za jeden deň. Jazdí sa viac na hrane, lebo skúšky sa opakujú a trate už poznáte. Taký šprintový systém. Nič sa však nezmenilo na mojom vzťahu k tomuto športu, roky neobrúsili môj pohľad a lásku, ktorá je stále rovnaká. Súťaže mám stále rád a teším sa na ne.

Aké máš výhody a nevýhody oproti mladej generácii jazdcov?

Moja najväčšia výhoda, okrem skúsenosti, je poznanie. Samotné skúsenosti sú výhody, i keď také relatívne. Jazdím bezpečnejšie a rozvážnejšie, nepúšťam sa do zbytočných rizík, ktoré by ma predčasne odstavili zo súťaže. Na stopkách ma to síce spomaľuje, no nahodím vlastné tempo a ak nie je problém s autom, ideme stabilne - výkonnostná krivka je rovnaká. Možno nie maximálna, ako jazdia iní, ale stabilná. Preteky sa totiž nevyhrávajú na rýchlostnej skúške, ale na rampe. Často mám pocit, že jazdím intuitívne, podvedome. Napríklad mestský okruh v Poprade som ani nevnímal - išlo to skutočne automaticky. V cieli som nemal čo i len zvýšený tep. Tréma vždy existuje, ale vnímam ju inak; je to len príprava tela na nejaký zvýšený výkon.

Čo ťa motivuje najviac? Radosť z jazdenia, alebo súťaživosť?

Je to presne 50/50, súťaživosť je stále vo mne a chcel by som aj vyhrávať. Každý chodí na preteky, aby vyhral, nie aby skončil tridsiatydruhý. Viem si však zvážiť, čo je na tých súťažiach podstatné. Preteky sú len bitka a na konci sezóny sa povie, že je koniec vojny. Niektoré bitky môžem aj prehrať. Dôležité je to, čo je na konci - aby to celoročné hodnotenie bolo čo najlepšie. Lebo to je vyhratá vojna. Vyhrať niekoľko bitiek a prehrať vojnu nie je zaujímavé. Ja mám more času, a to aj napriek veku. Chcem jazdiť s radosťou v srdci. Ak všetko pôjde tak, ako doteraz, tohto športu sa rýchlo nevzdám. Avšak držím si aj rezervný plán. Keď už mi táto "kráľovná motoršportu" povie zbohom, vrhnem sa viac na iné disciplíny - napríklad na kopce, alebo aj okruhy. Čím pochopiteľne nechcem a ani nemôžem znevažovať tieto disciplíny. No práve tam je pomerne jasné, kde nasleduje aká zákruta, aká je adhézia a čo môžeš zhruba očakávať. Na rally nikdy nevieš, do čoho skutočne ideš. A to je tá krása, ktorej sa neviem nabažiť už 40 rokov.

S Igorom Drotárom sa rozprával Martin Trenkler