Autosportfoto

Ferrari 250 GT Boano/Ellena

Mario Felice Boano a Luciano Pollo, dvaja bývalí zamestnanci karosárne Ghia, zakladajú v roku 1954 spolu so synom Boana Gian Paolo na ulici Via Collegno v Turíne novú karosársku spoločnosť.

Tento akt čoskoro priniesol prvé ovocie a v marci roku 1956 na autosalóne v Ženeve vystavujú v spoločnosti Ferrari 410 Superamerica a Ferrari 250 GT prototyp od Pinin Farinu, nimi „odeté“ nové Ferrari 250 GT.. Týmto modelom chcel Enzo Ferrari odštartovať s Farinom sériovú výrobu modelu Grandturismo. Skutočnosť však nakoniec bola iná.

Pinin Farina vyrobil v skutočnosti len niekoľko kusov nultej série, ktoré mali byť sondou záujmu a reakcie publika na nový model. Renomé spoločnosti Pininfarina stúpalo, objednávky narastali a priestory na starej adrese Corso Trapani už nestačili. Nový závod na predmestí Turína nebol ešte hotový a Farina nebol schopný naplniť požiadavky Ferrari. Preto sa Ferrari a Farina obrátili na menej známeho karosára Maria Boana. Boano ako karosár začal už v roku 1953 ako spoludizajnér automobilu Alfa Romeo Giulietta Sprint pre Bertone alebo Lancia B20 vyrábané Pinin Farinom. Avšak najviac sa zviditeľnil práve modelom Ferrari 250 GT. Hoci základnú líniu karosérie navrhol Pinin Farina, Baoanova karoséria je iná. Boano sa inšpiroval karosériou 410 Superamerica. Jeho karoséria je viac civilnejšia.

Vozidlo, ktoré má športový charakter je však určené na bežné cesty, viac zodpovedá štýlu „Gran Turismo“. Predná časť nepôsobí agresívne. Línia pontónu prebieha od predných reflektorov neobyčajne vysoko takmer vodorovne až po zadné svetlá. Zadné blatníky zakončené malými skupinovými svetlami naznačujú malé krídielka v duchu módy automobilov päťdesiatych rokov. Elegantný a súčasne športový charakter karosérie dodáva nízka, splývajúca strecha, ktorá prechádza do veľkého zadného okna, zasahujúceho až do strán.  

Pod prednou kapotou sa nachádza 12 valcový motor typu Colombo, ktorý bol kratší a ľahší na rozdiel od predtým používaným motorom V12 Lampredi. Objem motora je 2953 cm³ a osadený tromi dvojitými karburátormi Weber 36 DCZ.
Od modelu 250 Ferrari používa kotúčové brzdy na všetkých kolesách.

V polovici roku 1957 Mario Boano dostal ponuku od Fiata založiť prvé vlastné karosárske vývojové oddelenie priamo v závode FIAT. Ponuku prijal a svoju vlastnú firmu predal svojmu zaťovi Ezio Ellenovi, ktorý pokračoval vo výrobe karosérii 250 – tiek pre Ferrari. Rozdiel medzi karosériou Boano a Ellena rozozná len odborník. Najmarkantnejším rozdielom je, že strecha Elleny je o 5 cm vyššia a neklesá tak strmo ako u Boana. Druhým poznávacím znamením sú bočné okná, ktoré pri modely Ellena nemajú malé vetracie okienka. Existujú i ďalšie rozdiely, ktoré už ale nie sú viditeľné na prvý pohľad z exteriéru, ale týkajú sa niektorých technických vylepšeniach, napríklad v prevodovke alebo riadení.

Keďže výroba pokračovala kontinuálne z Boana na Ellenu, existuje niekoľko kusov, ktoré nevieme jednoznačne zaradiť či sa jedná o Boano alebo o Ellena. Príkladom môže byť i nami dnes predstavené vozidlo. Ferrari 250 GT s číslom podvozku 0695 GT bolo karosované práve v období prechodu z Boana na Ellena a je jedno zo siedmych známych kusov prechodného obdobia.

Podľa obchodných záznamov Ferrari bolo vozidlo vyrobené v auguste roku 1957 a v tom istom mesiaci dodané belgickému dílerovi Garage Francorschamps v Brusely. Pravdepodobne vozidlo bolo objednané na konkrétnu zákazku, pretože už v auguste sa jeho prvým majiteľom stáva princ z Belgickej kráľovskej rodiny. Vozidlo neskôr mení majiteľa, ale stále ostáva v Brusely. Tento majiteľ má s vozidlom nehodu, pri ktorej dochádza k poškodeniu motora. V roku 1965 vozidlo kupuje Jean-Claude Senges, ktorý už vlastní jednu 250. Boano s číslom podvozku 0533. Z iných podkladov sa dozvedáme, že 0533GT mala niekedy v roku 1962 ťažkú nehodu, pri ktorej sa poškodila nielen karoséria – tá bola z hliníka – ale i motor.

Avšak čo bolo pre Jean-Clauda Sengesa najdôležitejšie, že mal francúzske doklady. Toto využil vo svoj prospech a aby sa vyhol zaplateniu dovozného cla, zmenil identitu vozidla z 0695 na 0533. V čase keď vozidlo vlastnil Jean-Claude Senges, bol pôvodný motor nahradený motorom z Ferrari 250GT č 0951 GT.

S takto zmenenou identitou bolo vozidlo v osemdesiatych rokoch predané Robertovi Ricci, ktorý bol synom Nina Ricci. Potom vozidlo prešlo do vlastníctva Gernota Diestlera,ktorý ho vystavil v Autotron múzeu v holandskom Rosmalen.

Majiteľ, ktorý v minulosti vlastnil Ferrari 0533 s hliníkovou karosériou a ktoré riadil v roku 1957 Sergio Der Stefanian na Mille Miglia, sa rozhodol vyjasniť históriu a nezrovnalosti medzi týmito dvoma vozidlami. Dnes existujú obe vozidlá takmer s autentickou konfiguráciou ako opustili brány závodu Ferrari a karosárne Mario Boano a Ezio Ellena.

Ich identifikačné čísla sa vrátili na pôvodne miesta. 0695GT dostala pôvodnú farbu karosérie – Grigio Conchiglia, nové kožené poťahy, koberce v interiéry a v batožinovom priestore. A predchádzajúci majiteľ strechu nastriekal modrou metalízou. Vozidlo bolo totiž medzitým žltej farby s čiernou strechou, ktorú nadobudla pravdepodobne po prvej autonehode. Vozidlo má dodnes pôvodné francúzske evidenčné číslo – 22 JLR 75, ktoré nadobudol v čase keď ho vlastnil Senges.

 

Ferrari 250 GT coupé od Boana a Ellena sa tešia veľkému záujmu. Tento model bol síce určený pre bežnú prevádzku na normálne cesty, avšak často bol upravovaný pre súťaže. Príkladom môže byť i nami predstavované vozidlo, ktoré je vybavené hasiacím prístrojom, trojbodovými bezpečnostnými popruhmi, dobovým časomeračom Halda ako i dvoma prídavnými prístrojmi namontovanými na prístrojovej doske a to chronometer a výškomer.  

Od roku 1991 sa vozidlo objavilo niekoľkokrát na rôznych aukciách, pri ktorých vždy sa zmenil majiteľ. V roku 2005 bolo predané na aukcii v švajčiarskom meste Gstaad, potom vozidlo odišlo k novému majiteľovi za oceána ale tam dlho nepobudlo, pretože v tomto roku sa vrátilo do Európy a dnes je v zbierke slovenského zberateľa.

Text: Valentin Zbyňovský

Fotogaléria k článku