Autosportfoto

Denníček z ADAC rally Deutschland

Začalo to asi tak pred dvomi rokmi keď sme sa partia chalanov dohodli, že pôjdeme pozrieť nejaké podujatie majstrovstiev sveta , logicky najvhodnejšie nám pripadalo Nemecko. Avšak vždy nám do toho niečo skočilo. Minulý rok sme si povedali, že ak sa nám tam nepodarí ísť teraz, tak už asi nikdy. Našťastie sa tento scenár neopakoval a všetci šťastní sme vyrazili v stredu v noci z Púchova do Trieru.



Vôbec sme nevedeli čo nás čaká, boli sme plní očakávaní a netrpezliví, nedočkaví, kedy konečne dorazíme do hroznového „raja“. To sa nám nakoniec podarilo a do Trieru sme dorazili v piatok podvečer. Možno Vám príde cesta od stredy do piatku dlhá :-), avšak v Prahe sme mali prenajatý karavan a z hlavného mesta Česka sme vyrážali v štvrtok okolo pol jedenástej. Veľká chyba v logistike bola tá, že sme si zo sebou nezobrali navigáciu, ale aj bez nej sme sa tam nakoniec dostali. Je však potrebné povedať, že hlavne vďaka presnému popisu cesty od chlapcov s ewrc.cz .



V Trieri sme zaparkovali asi desať minút pred slávnostným štartom. Vôbec sme nevedeli kde sa nachádzame a kde sa nachádza štart. Po konzultácií s "domorodcom" nás čakal cca 10 minútový šprint na miesto štartu. A ten šprint myslím doslovne :). Čím viac sme sa blížili ku štartu, tým viac bolo počuť hukot fanúšikov, trúbok, jednoducho všade bolo cítiť atmosféru rally. Akonáhle som uvidel zámok Porta Nigra, vedel som, že nič nebráni tomu, aby som konečne uvidel mojich „bohov“ prvý krát naživo! Síce okolo rampy a aj niekoľko metrov okolo nej, všade bolo nespočetné množstvo ľudí, dokonca aj na samotnom Porta Nigra boli povešaní :-). Jednoducho neskutočné niečo, čo musí človek zažiť. Ten pocit bol neopísateľný, keď na rampu vyšiel môj favorit Petter Solberg a vystúpil zo svojho Subaru. V ten moment sa mi splnil jeden môj sen.



Na druhý deň nás čakal ostrý štart do prvej etapy. Konečne sme zažili, čo je to vyšliapať si po viniciach na miesto, ktoré nám vyhovovalo. Tak upravené a udržiavané vinice som teda ešte nikde nevidel. Jednotlivé spojovacie úseky medzi vinicami boli pospájané asfaltovými cestami, ktorým sa na Slovensku nevyrovnajú kvalitou ani niektoré cesty prvej triedy :-)



Prejazdy pilotov svetovej extratriedy teda stáli za to. Až tam som si uvedomil, že všetkých cca 25 WRC išlo na oko veľmi pekne. Mnohokrát na fórach a komentároch odsudzovaní jazdci ako Mathew Wilson, Conrad Rautenbach, či Van Merkstein, šli v skutočnosti na trati veľmi atraktívne. A vidno, že o tom, kto vyhrá rozhodujú úplné detaily, ako napríklad kde a kedy ide jazdec na brzdy atď. Loeb a Hirvonen sa pritom väčšinou držia v sekundách pri sebe, kým ostatní majú v celkovom poradí až niekoľko minútové rozdiely. Myslel som si, že sa to nejako prejaví aj na trati, no na moje prekvapenie to bolo úplne inak.



Na druhú etapu sme sa vybrali do vojenského priestoru Panzerplatte, kde sme zhodou náhod boli akurát na tom mieste, kde prebrzdil svoj Focus WRC Jari Matti Latvala. Atmosféra tu bola neskutočná. Na mieste sme boli asi tak cca hodinu a pol pred štartom a už vtedy tu bolo neskutočné množstvo fanúšikov, z rôznych kútov sveta. Najviac o sebe dávali vedieť fanúšikovia z Francúzska a Fínska, ich oslavný chorál bol naozaj skvelý. Prekvapilo ma tu, aký sú fanúšikovia rally na seba milí a ochotní. Na porovnanie s futbalom sú fanúšikovia rally na úplne inej úrovni a nejaké výtržnosti, či potýčky sa absolútne neobjavili. Počas celého dňa panovala ozaj práva svetová atmosféra. Tento vojenský areál má ozaj svoje čaro a neviem si už bez neho nemeckú rally predstaviť. Večer sme nasadli všetci do karavanu a smerovali sme opäť do Trieru, nakoľko sa tretia etapa odohrávala opäť na viniciach, len v okolí Moselweinu.



Tu na nás hneď skoro ráno čakala prvá nedeľná rýchlostná skúška. Vybrali sme sa úplne na samotný koniec, nakoľko sme chceli získať autogramy od našich „bohov“, u mňa konkrétne od Pettra Solberga. Prvý prišiel Sebastian Loeb, na mieste už nás bolo viac, ktorí mali o autogram záujem avšak ani Seb a neskôr ani Mikko nezastavili, z čoho som bol dosť nervózny, nakoľko sa blížil čas, kedy sa mal do cieľa dostať Petter Solberg.



 S mojim kamarátom sme museli zaujať nejaký plán ako sa prepracovať k autogramu. Nakoľko sme boli komplet celí v Subaru oblečení aj s vlajkami, postavili sme sa nekompromisne do cesty! Našťastie Petter pri nás zastavil so svojim Subaru a popodpisoval všetko, čo sme chceli a tak teraz u mňa doma na stene visí vlajka Subaru s jeho podpisom, za čo som mu nesmierne vďačný. Celý ten čas v Nemecku utiekol ako voda. Zažili sme strašne veľa zážitkov a musím povedať, že majstrovstvám sveta sa nevyrovná absolútne nič! To jednoducho musíte zažiť a prajem to každému fanúšikovi rally, aby to stihol, kým sa po rýchlostných skúškach preháňajú  WRC-éčka...