Autosportfoto

2006/ 28. ročník Rallye Euromilhôes Lisboa – Dakar: „Katroš“ sa vracia na Dakar

Tradične v čase, keď celý svet odpočítava posledné hodiny starého roka, odštartuje karavána dobrodruhov – čítajúca 232 motocyklov, 174 automobilov, 69 kamiónov a 240 asistenčných (plus 35 novinárskych) vozidiel – do ďalšieho ročníka najnáročnejšieho preteku sveta. Čaká ich 9043 kilometrov (z čoho tvorí 4813 km rýchlostných skúšok), v rámci ktorých prejdú z Portugalska (ide o dvadsiatu štvrtú krajinu v histórii, ktorou Dakar prechádza) cez Španielsko, Maroko, Mauritániu, Mali, Guineu až do senegalskej metropoly. S opätovnou zmenou miesta štartu v Lisabone súvisí aj zmena hlavného mesiáša súťaže – stane sa nim portugalská spoločnosť Euromilhôes, prevádzkovateľ stávkovej lotérie.
                                                                                                      

Koľkí z prijatých účastníkov ale prečítajú dvadsiatu ôsmu kapitolu Dakaru až do úplného konca, to už Patrick Zaniroli z postu športového riaditeľa rallye určite v záverečnej reči hodnotiť nebude. Svojrázny Francúz po skončení Dakaru 2005 totiž oznámil svoj odchod. Étienna Lavignea (ktorý v roku 1992 začal pracovať pre Gilberta Sabina a ako riaditeľ logistiky sa naučil, že pre šéfa celej organizácie je najdôležitejšie vybudovať dobrý tím) v novom päťčlennom vedení doplnia Frédéric Lequien, Stéphane Le Bail, Roger Kalmanovitz a niekdajší motocyklový pretekár Davide Castera.
                                                                                                      

Ďalšia novinka sa týka pravidiel. Pre nákladné automobily a motocykle je stanovená maximálna rýchlosť na 150 km/h. Organizátori sa tak rozhodnú po dvoch smrteľných tragédiách, ktoré v 27. ročníku postihli práve motocyklistov. Treba však podotknúť, že plán vysoké rýchlosti pretekárov výrazne spomaliť usporiadateľom opäť nevyjde – o čom budú svedčiť ďalšie tri smrteľné prípady. (Podľa niektorých zdrojov sú za predpisom továrenské tímy s osobnými automobilmi, ktoré sa cítia ponížené tým, že ich poráža nákladiak. V kombinovanom poradí s osobnými autami by totiž víťaz kategórie kamiónov Dakaru 2005 Fidarus Kabirov obsadil 10. miesto, čo by sa v histórii pretekov – po desiatej priečke Francesca Perliniho v roku 1993 a famóznom šiestom mieste Karla Lopraisa o rok neskôr – stalo len po tretíkrát.) Zabrániť im nedokáže ani zavedenie tzv. tritracku, nového satelitného systému, ktorý má zvýšiť bezpečnosť. Umožňuje v reálnom čase prenášať kvalitné informácie do počítača v súťažnom vozidle a má aj zásluhu na určení jeho polohy – čiže pretekári môžu byť kdekoľvek na trati monitorovaní. Starý systém GPS zase zaznamenáva každú odchýlku od rýchlostného limitu pomocou viditeľných signálov.
                                                                                               

Vymeniť pätnásťdňové peklo za pohodovú vianočnú atmosféru a novoročný prípitok sa po sedemročnej absencii opäť rozhodne aj skúsený motocyklový reprezentant Jaroslav Katriňák. Jediný slovenský zástupca na štarte účinkuje ako jazdec 18-členného medzinárodného MOL Dakar Teamu (ktorého zloženie pripomína tzv. rakúsko – uhorskú reprezentáciu – okrem „maďarskej väčšiny“ a Jaroslava Katriňáka v ňom účinkujú ešte Rumun Szilvester a dvaja chorvátski automobiloví jazdci Martinčevič s Frčkom). Získať podporu maďarského petrolejárskeho koncernu sa podarí vranovskej spoločnosti Environ Servis Moto Team. „Myšlienka vrátiť sa na Dakar vznikla v sídle Environ Servis Moto Teamu. Chalani ma oslovili, či by som bol schopný opäť absolvovať túto rallye,“ hovorí na margo svojho come-backu Jaroslav Katriňák. „Dohodli sme sa, že by to šlo, nakoľko v tom istom termíne, bolo to niekedy v lete 2005, prišli za mnou aj chalani z Maďarska. Že tam existuje nejaký MOL Dakar Team, ktorý ide na Dakar. Slovo dalo slovo a dali sa tieto dve firmy dohromady.“ Pritom do poslednej chvíle „Katro“ ani nevie, či vôbec štartovať bude. „Na ten dátum nikdy nezabudnem!“ – uvedie na tlačovej konferencii neskôr manažér Environ Teamu Andrej Žipaj. „Dvadsiateho tretieho novembra sme sa dozvedeli, že môžeme štartovať. Do dnešného dňa neviem pochopiť, ako sa nám to všetko podarilo dať dokopy, aby sa Jaro mohol Dakaru opäť zúčastniť.“

Pri tretej účasti je jeho prioritou dôjsť do cieľa, čo sa mu doteraz nepodarilo. „To je dôvod, prečo som sa opäť rozhodol štartovať na týchto pretekoch, i keď po poslednom Dakare som povedal, že sa tam už nikdy nevrátim. Lenže vtedy som bol po poruche motorky plný emócií, prežil som si tam svoje. Dakar je o skúsenosti, treba ho jazdiť s chladnou hlavou. Myslím, že teraz som už na to lepšie pripravený,“ vyhlási krátko pred štartom na tlačovke v Bratislave 39-ročný pretekár. „Tieto preteky sú pomyslenou hviezdou na motoristickom nebi a sú pre mňa veľkou výzvou. Jazdecky som sa na púštnych tratiach cítil dobre. Preto by som bol rád, keby som si mohol povedať, že som zvládol najťažšiu rallye na svete.“ Podľa neho je Dakar aj o šťastí: „Mne sa dvakrát pokazila motorka, pritom išlo o banálne poruchy, ktoré však majú v púšti iný rozmer a váhu. Možno som sa až priveľmi hnal za dobrým výsledkom a stroj to nevydržal.“ Nástrahy púšte chce prekonať na novom motocykli KTM 660 LC4 (ktorého sa vyrobilo v limitovanej sérii iba 45 kusov a jeho cena sa pohybuje okolo jedného milióna korún), ibaže...
                                                                                                    

Ani na tretí pokus sa „Katrovi“ dakarské peklo nepodarí pokoriť, hoci jeho vstup do súťaže dopadne výborne. V úvodnej etape z Lisabonu do Portimaa skončí na solídnej 29. priečke a v druhej špeciálke s cieľom v španielskej Malage zaznamená už 22. najrýchlejší čas. V skvelom štýle pokračuje aj na africkej pôde: v Er Rachidii sa pätnástym miestom posunie na šestnáste celkovo; štvrtá etapa, náročná na prejazdy dún a obtiažnu navigáciu znamená 13. najrýchlejším časom 14. pozíciu absolútne. „Erzeta“ v marockej púšti na piatom úseku je veľmi náročná, ale náš reprezentant sa už prepracuje do prvej desiatky. Na štart šiestej etapy sa postaví o druhej hodine rannej v mrazivej noci a v cieľovom Zuerate v Mauritánii sa jeho meno objaví na 9. mieste absolútne!

Rallye sa však ešte neprehupne do druhej polovice a slovenský zástupca je už znovu mimo hry! Jaro Katriňák ale opäť dokáže, že je jazdcom svetovej extratriedy, aj keď v ostatných rokoch už nejazdí na vrcholových svetových podujatiach a venuje sa najmä domácemu šampionátu a podnikaniu. Opäť od začiatku súťaže drží krok s absolútnou špičkou a hoci sa pred súťažou vyjadrí, že zvolí opatrnejšie tempo (sám je preto prekvapený svojimi časmi: „Priznám sa, nečakal som, že hneď od začiatku budem jazdiť v popredí celkového poradia,“ teší sa po úvodných etapách v Afrike. „Treba však byť neustále stopercentne koncentrovaný, inak sa to môže skončiť nepríjemným pádom,“ varuje pred nástrahami trate), v púštnych presypoch už je všetko inak a jeho hotový koncert pre dve ruky a jednu motorku ukončí doslova zakliata siedma etapa, smerujúca zo Zoueratu do Ataru.
                                                                                                 

V ten piatkový deň na Troch kráľov Jaro Katriňák nemá vo vysokej rýchlosti šancu všimnúť si skalu, ktorá je zaviata pieskom a katapultuje ho z motorky. „Rútil som sa asi 140 kilometrovou rýchlosťou, žiaľ, nevšimol som si pred sebou výmoľ,“ vykreslí osudné okamihy martinský rodák. „Strašne sa tam prášilo, okuliare som mal celé špinavé. Všetko to prišlo akoby bez výstrahy. Samotný kameň som zbadal, keď som bol od neho asi päť-šesť metrov, nestihol som ani zabrzdiť,“ pokračuje. Príde osudný let: „Vykoplo ma to. Nasledovalo salto, po ktorom som zostal v šoku ležať na zemi.“ Môže hovoriť o šťastí, že skončí len s viacerými tržnými ranami a pomliaždeninami. „Okamžite som zdvihol motocykel a nasadol. Až vtedy som v tom šoku zistil, že nemám na ‚káteemke‛ ani roler, ani GPS a ani iné prístroje. V piesku o niekoľko metrov som našiel GPS, ktorý som strčil do bundy. Ostatné prístroje sa mi nájsť nepodarilo. Začal som pociťovať silné bolesti po celom tele a videl som, že všetko mám zodraté.“

Aj napriek zraneniam ešte dokáže zvládnuť dvestoštyridsať kilometrov do cieľa v šestnástom najrýchlejšom čase! „Vedel som, že musím ísť ďalej, lebo v odľahlej časti trate by som mohol zostať bez pomoci aj desiatky hodín. Ani na chvíľu som si nepripustil, že by som nedošiel celú etapu. Povedal som si, aj keby som bol celý dolámaný, musím dôjsť. Nič ma nemohlo zastaviť. Počas cesty som dumal, koľko stratím, ale napokon som došiel šestnásty, čo nebolo zlé vzhľadom na to, čo sa mi stalo. Posledné kilometre však boli utrpením, príchod do vytúženého cieľa vykúpením.“
                                                                                                  

Po prejazde cieľom zamieri ihneď do zdravotného strediska: „Hneď ma zobrali na ošetrovňu, kde mi zošili tvár a obviazali tržné rany. Mám narazené rebrá, hrozne ma bolí celé telo, najmä ľavá ruka a chrbtica.“ Hoci on sám chce, lekári mu neodporučia pokračovať v súťaži a podľa ich slov stáli pri ňom všetci svätí. „Motorka je takmer celá zničená. Predok je rozbitý na nepoznanie, nechápem, ako som mohol na takom niečom dôjsť. Možno by sa dala opraviť, ale horšie je to so mnou. Obávam sa, že sa ráno nepostavím na nohy a preto na Dakare predčasne končím,“ komentuje v cieli. Odstúpi z pretekov z 11. priečky.

Jediného zástupcu v jednostopovej kategórii majú aj Česi: Ivo Kaštan (KTM 450 Rally) si z Dakaru dokonca odnesie dve trofeje: jednu za druhú priečku v triede jazdcov bez asistencie a druhú v kategórii produkčných motocyklov do 450 ccm! „Pred desiatimi rokmi som tu stál po prvýkrát. Vtedy s batohom na chrbte ako úplný amatér. Táto súťaž sa od tej doby veľmi zmenila. Nároky na jazdca aj techniku sú mnohonásobne vyššie, ale s tým sa dokážem vyrovnať,“ vraví tridsiaty najrýchlejší motocyklista 28. ročníka. Českú zostavu mali pôvodne dopĺňať liberecký jazdec David Pabiška a exmajster sveta v endure Roman Michalík (ten mal dokonca zabezpečené miesto v prestížnej stajni Gauloises), ale usporiadatelia ich napokon do preplnenej štartovacej listiny nezaradili.
                                                                                                 

Medzi motocyklistami už pred štartom nie je treba pochybovať o tom, že víťaz v motocyklovej kategórii bude mať za svojim menom v zátvorke rakúsku značku zloženú z troch písmen. Technická prevaha strojov KTM sa na tejto rallye potvrdzuje už niekoľko rokov. A súboj s ostatnými značkami (Yamaha, Honda, BMW, Kawasaki, Alfer, Suzuki, Macmoter, Bombardier – na štarte je možné zazrieť aj trojicu „sajdiek“; dvojica Švajčiarov Rudolf Howald a Sandro Lanaro ide na Aprilii, Američania Duan McDowell so Scottom Whitneyeom na Harley-Davisone a „sólista“ Jean-Claude Morsillo z Francúzska na stroji značky Ural – ani jedna z nich sa však do cieľa nedostane) vyšumí už na štarte prvej etapy. Ale aj tak hlavní favoriti potvrdia, že o prvenstvo medzi sebou predvedú strhujúci súboj. K favoritom tak patrí celá plejáda zvučných mien: vlaňajší víťaz Cyril Despres, Marc Coma, Giovanni Sala, Carlo De Gavardo (všetci na KTM), ale aj Davide Frétigné na Yamahe. Do poradia na popredných priečkach však chcú prehovoriť aj Jean De Azevedo, Istride Esteve Pujol, Pal Anders Ullevalseter, David Casteu či Chris Blais a Michel Gau.

Na dakarský trón sa napokon posadí Marc Coma, ktorý nechá za sebou súperov s viac ako hodinovým odstupom a z dakarského trónu zosadí vlaňajšieho lídra a víťaza štyroch etáp Cyrila Despresa, ktorý skončí druhý aj napriek zlomenine kľúčnej kosti! Bronz ostane pre Giovanniho Salu. Napriek dvom vážnym pádom v mauritánskom piesku skončí Carlo De Gavardo piaty; oveľa horšie už dopadne Istride Esteve Pujol, ktorý v 9. etape utrpí vážne zranenie hlavy a sleziny a skončí na operačnom stole v nouakchottskej nemocnici. Veľkú športovú tragédiu prežije víťazka ženskej motocyklovej kategórie z vlaňajška, dravá Ludivine Puy. V 13. etape na 13. kilometri utrpí škaredý pád, zlomí si nohu a panvu a musí sa deň pred skončením súťaže vzdať.
                                                                                                 

Deviaty diel pretekov sa medzi motocyklistami navždy zapíše čiernym písmom. Na 250. kilometri medzi Nouakchottom a Kiffou ostane po smrteľnom páde ležať na trati so zlomeným väzom 41-ročný Andy Caldecott. Pripomeňme, že tento austrálsky jazdec (víťaz tretej „erzety“ doposiaľ figuroval na 10. priečke priebežnej klasifikácie), podobne ako v roku 2005 Talian Fabrizio Meoni, na poslednú chvíľu nahradil tímového kolegu. V jeho prípade Španiela Jordiho Durana, ktorý sa dva týždne pred štartom zranil pri tréningu v Tunisku. „Bola to nehoda vo veľkej rýchlosti,“ povie Hans Kinigadner, športový šéf rakúskej firmy. „Možno šiel 130, možno aj 160 km za hodinu. Od stovky hore potrebuje mať každý pretekár pri páde veľké šťastie.“ Mimochodom, to nemal ani Kinigadnerov syn, ktorý v roku 2003 pri motokrose ochrnul. Ďalšou obeťou sa stane desaťročný Boubacar Diallo, keď v 13. etape neďaleko guinejskej dedinky Kourahoye vbehne pod kolesá lotyšskému jazdcovi Marisovi Saukansovi a počas transportu do nemocnice zraneniam podľahne. Štyridsiatou deviatou obeťou je potom dvanásťročný chlapec, ktorého zrazí asistenčný kamión v nasledujúcej špeciálke vedúcej do Dakaru. „Žiadne iné preteky by neprežili s takým počtom mŕtvych, ako sa to darí Dakaru,“ napíše deň po skončení rallye francúzsky denník Libération.
                                                                                                                                                                  
Medzi automobilistami možno hľadať najväčšieho favorita v osobe osemnásobného víťaza Stéphana Peterhansela, ktorého v továrenskom tíme Mitsubishi dopĺňa krajan Luc Alphand a popri Hirosim Masuokovi aj Joan „Nani“ Roma. Ich úlohu im bude chcieť znepríjemniť predovšetkým kvinteto továrenskej zostavy Volkswagen v zbrusu nových vozidlách Touareg 2, ktoré budú riadiť Jutta Kleinschmidt, Bruno Saby, Giniel De Villiers, Mark Miller a legendárny španielsky súťažiar Carlos Sainz. Zostavu opustia Fín Juha Kankkunen i Američan Robby Gordon, ktorý však vytvorí nový ambiciózny tím a objaví sa za volantom nezvyklého monštra Hummer „há tri“ s koncepciou pohonu len zadných kolies v štýle amerických Baja „špeciálov“. Spolu s Gordonom sa potrápiť favoritov pokúsi veterán Darren Skilton.

Pri pohľade do štartovacej listiny zaujme meno dlhoročnej motorkárskej hviezdy Dakaru Alfieho Coxa (ktorý tiež presedlá z motocykla do bezpečnejšieho automobilu a odštartuje so „špeciálom“ BMW X3 CC). S rovnakým automobilom ide aj vicemajster sveta MS v rallye 2005 v kategórii produkčných vozidiel Saleh Nasser Al Attiyah, ale i Jean-Luis Monterde (ku ktorému si do kokpitu „bavoráka“ prisadne uznávaný Tiziano Siviero) a nechýba ani Guerlain Chicherit. Je tu i Ronn Bailey, multimilionár, ktorý si premiéru odbil vlani – s buginou vlastnej produkcie sa do Dakaru dostal len mimo súťaž. Vinou technických problémov (a následnej diskvalifikácii) sa však tentoraz cieľa nedočká vôbec.
                                                                                                   

„Ostré špeciály“ však tentoraz prekvapujúco nenasadí továrenský tím Nissan. Potrápiť favoritov sa tak chystá len Carlos Sousa s ex-Schlesserovým navigátorom Lurquinom. Vidieť by mal byť trojlístok na špeciálnych buginách Schlesser-Ford, ktoré riadia samotný šéf stajne Jean-Louis Schlesser, ďalšia uznávaná ex-motocyklová veličina Thierry Magnaldi a José-Maria Servia. Nechýba ani minuloročný majster Európy v automobilových súťažiach (a víťaz Barum rallye) Simon Jean-Joseph (staví opäť na mercedesku), s rovnakým prototypom vychádzajúcim z vozidla Mercedes-Benz triedy M („špeciál“ s označením ML 350 Evo II. vyvinie a postaví nellingenská firma ORC) sa predstaví aj Nemka Ellen Lohr. Tá sa do diaľkových súťaží pustila už v roku 2004. V dobe, kedy za sebou mala dvadsať rokov úspešného pretekania na okruhoch.

Na štarte sa už po druhýkrát objaví aj Čech Petr Jerie (tentoraz s belgickým spolujazdcom Sergeom Bruynkensom), obaja štartujúci na bugine s motorom Honda holandského Fast & Speed (ktorý sa popri autokrose vrhol pred pár rokmi aj na Dakar). Rovnako ako v predošlom ročníku, aj tentoraz Jerie – omylom v listine štartu uvádzaný ako Austrálčan (v poslednej dobe tam často pobúda) – skončí už pred polovicou súťaže. V Mauritánii sa totiž ukáže, že pohon zadných kolies jeho buggy je v piesku veľkým problémom po každýkrát, keď je treba zastaviť. Rozjazd totiž znamená hlboké zahrabávanie sa vozidla. Keď sa s tým spoja technické problémy, český jazdec strávi dlhé hodiny na trati vykopávaním svojho stroja a pred odstúpením z rallye (v jednej z etáp vynechá prejazdové kontroly, za čo ho organizátori diskvalifikujú) spí za posledných štyridsaťosem hodín iba dve. „Snažili sme sa stiahnuť našu stratu, pretože ako sme dochádzali medzi poslednými, usporiadatelia nás zaradili na koniec štartového poľa, až za všetky kamióny,“ vysvetľuje Jerie. „Problém je v tom, že keď sa človek dostane k dunám, sú už tak rozjazdené, že sa nedajú prakticky prejsť. Ale bojovať sme museli. Každý na Dakare bojuje!“
                                                                                           

Preteky automobilov sa nesú rovnako ako v roku 2005 v znamení súboja dvoch najsilnejších tímov – Mitsubishi a Volkswagenu. Zákrutovité trate v Európe priam dokonale sadnú Carlosovi Sainzovi, ktorý obidve vyhraje a do Afriky vchádza pri svojom debute na Dakare ako vedúci muž priebežného poradia. Slávi hneď štyri etapové prvenstvá a tempo udáva až do piatej etapy. Už na piesku na Erg Chebi, kde si na svoje prídu najmä tlmiče, nápravy a podvozky, má problémy s navigáciou, potom na dlhú dobu zapadne v mäkkom piesku, aby ho napokon zradila po náraze do skaly poškodená zadná náprava. Vo vedení ho vystrieda Giniel De Villiers, po rozpade továrenskej stajne Nissan nútený konštatovať, že je bez angažmán. Ale vedenie nemeckej stajne po ňom ihneď siahlo, a to sa ukáže byť dobrým ťahom. Siedma „erzeta“ síce otrasie doterajšou nadvládou strojov s dvomi véčkami v znaku (a v mauritánskych presypoch taktovku preberie postupne duo francúzskych štyridsiatnikov Stéphane Peterhansel a Luc Alphand z konkurenčného tímu Mitsubishi), ale De Villiers nesklame a zaznamená najlepší výsledok pre automobil so vznetovým motorom v histórii rallye – skončí na druhom mieste! Sainz po všetkých peripetiách zaznamená napokon v Dakare jedenásty absolútny čas. Zato Jutta Kleinschmidt v 11. etape do Bamaka poškodí po náraze do stromu riadenie a z piateho miesta musí odstúpiť.
                                                                                                

Zdá sa, že k majstrovskému hattricku na štyroch kolesách má namierené suverén posledných dvoch ročníkov súťaže Peterhansel. Bývalý šesťnásobný víťaz Dakaru na motocykli (ktorý v siedmej „erzete“ slávi svoje jubilejné päťdesiate etapové prvenstvo) však na území Guiney (etapa Bamako – Labé) svoje šance pochová: na 278. kilometri „rýchlostky“ zostane stáť a s opravou poškodeného zadného kolesa mu musí pomôcť asistenčný truck. Stratí takmer tri hodiny a nakoniec skončí na 4. priečke. Rovnaké problémy musí riešiť už cestou do malijského Kayes Luc Alphand, keď v jeho ceste nemieni uhnúť baobab, silný strom bez lístia (ktorý podľa jednej africkej poviedky chcel byť najkrajšou rastlinou na svete a za trest vyzerá akoby rástol koreňom hore), o ktorý poškodí pravé predné koleso. V súboji o titul sa v posledných troch etapách však dokáže plne koncentrovať na De Villiersov útok, prejaví dostatok nervov i jazdeckého umenia a zvíťazí s náskokom necelých osemnástich minút. „Som rád, že sa mi podarilo zvíťaziť. Je to pre mňa odmena za všetko riziko, ktoré podstupujem,“ uvedie po pretekoch 40-ročný rodák z Briançonu, dvojnásobný víťaz pre US Tour, ex-číslo jeden v lyžiarskom svetovom rebríčku a deväťnásobný šampión Francúzska. „Nechápem, prečo sa venoval lyžovaniu, keď z neho mohol byť špičkový automobilový pretekár,“ pokloní sa mu Colin McRae. Bronzový kov ostane pre duo Roma – Magne. Značka Mitsubishi tak, podobne ako KTM v motocykloch, triumfuje už po šiestykrát za sebou.
                                                                                                    

Skvele si za volantom nového BMW X3 počína mladý Guerlain Chicherit. Ďalší francúzsky lyžiar sa vrhol do motošportu a ak bude jeho kariéra stúpať ako tá Luca Alphanda, máme sa na čo tešiť! V 27. ročníku štartoval s Bowlerom, stal sa nováčikom preteku a teraz je nominovaný do tímu s továrenskou podporou BMW. Svojim šéfom sa odvďačí deviatym miestom celkovo a etapovým víťazstvom. Alfie Cox skončí pätnásty a Saleh Nasser Al Attiyah, ktorý sa spočiatku drží v prvej desiatke, sa po problémoch s motorom (ktoré ho odsunú z boja o víťazstvo) napokon v polovici pretekov vzdá. Monterde so starším modelom X5 skončí v poli porazených, na 24. priečke.

Schlesser vydobyje šieste miesto (vyhraje pritom kategóriu 4×2), Thierry Magnaldi s druhým vozidlom je desiaty a José-Maria Servia so starším modelom štrnásty. Treťou najrýchlejšou buginou v cieli je na 12. priečke Philippe Gache. Francúzske dámske duo Florence Bourgnon a Corentine Quiniou vyhraje ženskú kategóriu automobilov. Hirosi Masuoka (Mitsubishi) urobí už vo štvrtej „erzete“ salto cez strechu a skončí, podobne ako Hubert Auriol, ktorý sa po dvanástich rokoch pretekárskej absencie vráti za volant. Na svojom Isuzu tentoraz zruší najskôr ventilátor a chladič, a potom aj motor.
                                                                                                 

Už po devätnástykrát ide s drsnou africkou prírodou bojovať Karel Loprais. Tentoraz štartuje s novým „špeciálom“ Tatra 815 4×4 EVO III., prestavaným vozidlom z minulých dvoch rokov. Novo bude jeho štvorkolka žiariť kanárikovo žltou farbou a premiérovo na miesto navigátora si k nemu do kabíny prisadne jeho synovec Aleš Loprais. Josef Kalina totiž pôsobí v pozícii tímového manažéra. Post mechanika patrí tradične Petrovi Gilarovi. „Je to pre mňa veľká výzva a veľmi sa teším. Josef Kalina mi poradil, čo mohol, ale som si istý, že v Afrike to bude skúška ohňom,“ teší sa navigátorský benjamínok Aleš Loprais.

Ako doprovodné vozidlo ide Tatra 815 6×6 s posádkou Martin Kahánek, Josef Kalina a Jiří Čáp. Štvorkolka je po technickej stránke opäť vylepšená. Kabína je posunutá dozadu, výrazných zmien dozná predovšetkým v oblasti tlmenia. Zlepší sa rovnako pomer rozloženia váh, vďaka ktorému sa kamión správa progresívnejšie. Staronovinkou ročníka 2006 je tímová spolupráca Loprais Tatra Teamu a Czech Orlen Teamu Martina Macíka. Impulzom k tomu sa stane situácia, kedy usporiadatelia nechceli v nabitej štartovej listine Macíkovu prihlášku prijať. Lopraisova stajňa mu ponúkla druhé miesto, ktoré mala rezervované, ale napokon ho pre seba nevyužila. „Dohodli sme sa, a ušetrili tak nemalé finančné prostriedky,“ podotkne Macík. Ak nepočítame voľnejšie spojenie Tatry a LIAZ-u v tíme Motokovu v 80. rokoch, vôbec po prvýkrát sa po dvadsiatich rokoch pretekania zídu obidve značky v jednom tíme.
                                                                                                  

Na štvrtú dakarskú rallye sa starostlivo pripravovali aj v Sedlčanoch, kde sídli spomínaný Macíkov tím. Posádku s ním tvorí tentoraz iba Ladislav Fajtl. V bivaku ich bude čakať rovnaká asistenčná šesťkolka Martina Kahánka, k dispozícii mechanik Jiří Čáp a o čo najhladší priebeh súťaže sa postará tiež spomínaný manažér Josef Kalina. Aj v Macíkovom Czech Orlen Teame dôjde ku zmene farieb. Žltú nahradí vďaka novému sponzorovi ohnivo červená, ale liazka napokon vo farbách poľskej spoločnosti Orlen neštartuje. „Podvozok je skvelý, liazka sa výborne správa v zákrutách a skutočne perfektne brzdí. Vďaka centrálnemu dofukovaniu pneumatík by nemali byť úseky, ktorými by kamión neprešiel. Veríme v dobrý výsledok,“ pochvaľuje si pred štartom Martin Macík.
                                                                                                

Dva „ostré“ české kamióny nasadí do 28. ročníka len Letka Racing Team na čele s Tomášom Tomečkom. Vo dvojici štartoval aj vlani, ale ani jeden kamión do cieľa nedorazil. „Jednotkou“ stajne je Tomečkova Tatra 815 Dakar Terrno 2. Spolu s ním sa v kabíne zídu navigátor Vojtěch Morávek a ako mechanik Vlastimil Buchtyár, ktorý sa na Dakar vracia po ôsmich rokoch. Pripomeňme, že v roku 1998 štartoval ako pilot usporiadateľskej zbernej Tatry. Teraz sa legenda Dakaru, ktorá si premiéru odbila už v roku 1987 v tatrováckej šesťkolke, vracia opäť ako člen súťažného tímu. S druhou „ostrou“ Tatrou (s označením 815 Dakar Terrno 1) ide André De Azevedo ako vodič a Maykel Vilarta ako navigátor – brazílsku dvojicu dopĺňa mechanik Jaromír Martinec. O asistenciu oboch truckov sa bude starať Tatra 815 4×4 riadená Petrom Vodákom, ruku k dielu priložia dvaja brazílski mechanici.
                                                                                                  

Medzi kamiónmi majú teda Česi opäť veľmi silné zastúpenie, ale na štarte nechýba ani tradične bohatá konkurencia. Tá doslova prekvitá ako kvalitou a novou technikou, tak všadeprítomnými ambíciami na popredné umiestnenia, ktoré sú však vyhradené len pár vyvoleným. Z troch modrých „ostrých“ ruských „špeciálov“ Kamaz 4911 idú – tie s trojlístkami Čagin – Jakubov – Savostin a Kabirov – Beljaev – Mokejev – na víťazstvo, chrbát im tentoraz ako rýchla pomoc kryje Sergej Rešetnikov. Ambície Jana De Rooya, jeho syna Gérarda a ich tradičného servismana Huga Duistersa sú s kamiónmi DAF znovu len tie najvyššie.

Prekvapujúco sa svojim slávnejším krajanom vlani vyrovnal Hans Bekx, ktorý odjazdil celý pretek v popredí a – ako už vieme – o výsledné 2. miesto ho pripravila až záverečná diskvalifikácia. On sa však nevzdal a pre tento ročník postavil dvojicu úplne nových kamiónov DAF CF 85. Zatiaľ čo Bekx má opäť zabojovať o pódiové umiestnenie, Marcel Van Vliet bude riešiť asistenčné úkoly. Hans Stacey už na Dakare 2005 šokoval skvelým výkonom s novým a ešte surovým „špeciálom“ MAN TG-A. Tentoraz sa do Lisabonu dostaví s dvojicou výkonnejších truckov, koncepčne vyklonovaných „špeciálov“ na báze dafov svojho strýka.
                                                                                                

Popri silných a tiež konštrukčne zaujímavých kamiónoch Ginaf (typ X 2222 SP s motorom Caterpillar a nezávisle zavesenými kolesami vo farbách stajne Hutten povedie po púštiach deväťnásobný účastník Anne Kies za volantom – odstúpi však už v prvej polovici súťaže pre poruchu prevodovky; zatiaľ čo ten druhý – typ X 2223 – za tím AD Sport s Belgičanom Paulom Verheydenom pochodí kvôli technike podobne) nechýba hneď päť (!) nákladných vozidiel z dielní talianskeho tímu Motosport Italia. Tri z nich sú úplne nové „špeciály“ (určené pre skúsených pilotov Massima Biasiona, Markku Aléna a Španiela Pepa Vilu), odvodené z kamiónov Iveco EuroTrakker. Silné motory Cursor, masívnejší podvozok i desing so zníženou korbou v najmódnejšom štýle dávajú týmto strojom veľké predpoklady pre úspech. Veď ten Georgio Albiero a Livio Diamante – obaja výraznou mierou nielen sa na vzniku turínskych truckov podieľajúci, ale aj v Biasionovej kabíne prísediaci – si zo zlatej éry kraľovania krajanskej značky Perlini stále pamätajú. So starším modelom EuroCargo 4×4 ide v úlohe rýchlej technickej pomoci Riccardo Garosci, jeho krajanka Luisa Trucco už tradične spája svoj „púštny osud“ s duom Pattonovcov.
                                                                                          

Ani tentoraz nechýba Joshimasa Sugawara s tradične obratnými a spoľahlivými kamiónmi Hino Ranger Pro FT (ten druhý opäť riadi jeho syn Teruhito) a popri Renaultoch (z desiatky francúzskych kamiónov sedí za volantom jedného z nich už tradične aj Elisabete Jacinto) nechýba ani značka Mercedes – z 22 truckov má najväčšie ambície Talian Vismara na unimogu, ktorý chce opätovne urobiť poriadny rozruch v TOP 10 a siahnuť si na medailu.

Základná otázka, ktorú si odborníci pred štartom Dakaru 2006 kladú – totiž, kto konečne zastaví Kamaz – zostane opäť nezodpovedaná. Vladimír Čagin neponechá náhode vôbec nič a pre svoj piaty triumf si (siedmimi vyhratými etapami) aj napriek dvom malým zaváhaniam (v oboch prípadoch zapadne v dunovom poli, pri ktorých stratí jeden a pol hodiny) došprintuje do cieľa s dych berúcou suverenitou. Obhajca vlaňajšieho prvenstva Fidarus Kabirov od šiestej do jedenástej „erzety“ istí svojho tímového kolegu na druhom mieste, ale v Mauritánii po jednom z tvrdých doskokov poškodí riadenie a musí počkať na svojho rýchleho servismana Rešetnikova (ktorý doplatí na malú skúsenosť z jazdy na mäkkom piesočnom povrchu a skončí až osemnásty). V Dakare Kabirov zaznamená trojhodinovú stratu a ukoristí bronz.
                                                                                               

Dakar 2006 sa ešte ani nezačne a prvý veľký rozruch je už na svete. Favorizované tímy Jana De Rooya a Hansa Bekxa, ktoré majú Rusov na ceste za siedmym prvenstvom najviac potrápiť, prídu k prehliadkam bez platných homologizačných listov pre svoje kamióny. Usporiadatelia síce prejavia veľkú snahu sa s oboma stajniami dohodnúť, vyžiadajú si dokonca súhlas konkurenčných posádok s podmienečným štartom Holanďanov. Ale nakoniec si uvedomia, že pripustením oboch tímov do preteku by sami spochybnili jeho kredit a regulárnosť. Po takmer dvojdňovom vyjednávaní nakoniec príde deň pred štartom finálny verdikt, ktorý hovorí „...je treba si uvedomiť, že technické predpisy stanovené reglementom FIA sú platné pre všetkých rovnako bez výnimky. Nech ste ten nadšený amatér či profesionálny tím s miliónovým rozpočtom.“

Pre tento ročník sa De Rooy Transport Team i Hans Bekx Team Sport (po tom, čo sa dostali do hľadáčika technických komisárov už vo finiši 27. ročníka) rozhodli získať novú homologizáciu, ale z rôznych dôvodov si ju za celý rok nedokázali zaistiť. FIA totiž tentoraz prekvapujúco vyzve obidve stajne, aby preukázali, že DAF vyrobil minimálne pätnásťkusovú sériu referenčných vozidiel, na ktorú sa má nová homologizácia odvolávať. Zdanlivo banálna záležitosť sa tak stane neriešiteľným rébusom. Holanďania naštvane naskáču do kabín svojich truckov a okamžite odídu domov. Medzi nimi aj Theodorus van de Rijt, ktorého si pamätáme z tragickej nehody legendárneho Turbotwinu 95×2 v 10. ročníku, pri ktorej bol ťažko zranený a len-len že prežil. Ako vidieť, návrat po osemnástich rokoch sa mu nevydarí práve najideálnejšie...
                                                                                              

Zásluhou Hansa Staceyho sa po piatich rokoch medzi trojicou najlepších objaví mníchovská značka MAN. Známy rallyeový pretekár zajazdí skvelo, nechá za sebou rad favoritov, nerobí chyby a udrží techniku pri živote. V závere rallye zavelí tento „červený kôň“ pretekov k stíhacej jazde a piatimi vyhratými etapami (aj napriek havárii v 9. špeciálke, kedy po skoku z duny prevráti svoj „špeciál“ na bok) si dokáže udržať odstup od Kabirova i De Azeveda. Jeho druhé miesto je doslova šokom! Tímový kolega – Nemec Franz Echter – s druhým „špeciálom“ TG-A dôjde ôsmy. Popri nich sa v cieli objaví ďalších dvanásť vozidiel zn. MAN. To s jazdcom z okruhových pretekov ťahačov Josephom Aduom za volantom skončí dvadsiate prvé.

Veľmi rýchly úvod majú – bohužiaľ nie nadlho – všetky nové kamióny Iveco stajne Motosport Italia. V „erzete“ do Ouarzazatu (ktorý je označovaný aj ako „Hollywood Maroka“; nádherné okolité scenérie sem lákajú filmárske štáby z celého sveta – nakrúcal sa tu napríklad film Gladiátor) po problémoch s pružením, utrhnutím lana zaisťujúceho kabínu a chladením motora odstúpi z druhej priečky najskôr Miki Biasion, o deň neskôr ho nasleduje i Markku Alén a o tri dni je zo súťaže vonku aj Pep Vila. Sugawarova družina opäť potvrdí svoju húževnatosť (piata priečka pre otca Joshimasu a siedma pre syna Teruhita), medzi nich sa vkliní perfektne pripravený Mercedes-Benz Unimog skúseného Giacoma Vismaru. V dakarskom prístave sa popri ňom zoradí ďalších osem kamiónov s trojcípou hviezdou. A nechýba ani trojica Renaultov.
                                                                                              

Ešte na európskom kontinente skončí účasť pre české trio vedené Tomášom Tomečkom. Na 45. kilometri meraného úseku „erzety“ z portugalského Portimaa do španielskej Malagy má Tomeček ťažšiu nohu na plyne (než tatrovka na klzkom teréne dokáže zvládnuť), dostane šmyk, prevráti sa na pravý bok a zatarasí prejazd ďalším pretekárom. V tej chvíli je jasné, že nádeje na dobrý výsledok padli ako býk po záverečnom zásahu toreadora. Kamión po piatich hodinách postaví späť na kolesá žeriav, posádka potom ani po 350 kilometroch veľmi svižnej jazdy (miestami až 150 km/h) nestihne trajekt do marockého Nadoru.

„K prevráteniu kamióna došlo v situácii, kedy už prakticky stál,“ hovorí Vojtěch Morávek. A hlavný pilot dodá: „Bola to moja chyba, išiel som príliš rýchlo. Ten úsek ale nevyzeral nejako nebezpečne. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Ale úprimne toho ľutujem, s veľkým Ľ.“ A pokračuje: „Hľadali sme možnosti, ako sa prepraviť do Afriky iným spôsobom, napríklad i s oneskorením a za cenu časovej penalizácie. Telefonovali sme do ústredia súťaže v Paríži, kde nám povedali, že podľa reglementu sme museli prejsť kontrolou v prístave, ktorú sme ale nestihli. Tým pre nás Dakar skončil.“ Tretí člen už podobnú situáciu zažil v roku 1994, keď štvorkolku dokonca ťahali z malej priepasti. „Také sú preteky. Rozhodne nám však nešťastná zhoda okolností nezobrala chuť postaviť sa na štart ďalšieho ročníka,“ uvedie rezolútne Vlastimil Buchtyár.
                                                                                                  

Po druhýkrát za sebou skončí cesta do Dakaru predčasne aj pre Karla Lopraisa. Po minuloročných problémoch s kĺbom prednej nápravy, vystavia tentoraz stop bolesti jeho chrbtice. „Po prvýkrát som musel na Dakare odstúpiť zo zdravotných dôvodov,“ smutne poznamená „Monsieur Dakar“. „Rozhodol som sa tak po dojazde do Bamaka, bolesti boli čím ďalej väčšie. Tohtoročné odstúpenie ma štve zo všetkých najviac. Keď ‚odíde‛ technika, nedá sa nič robiť. Teraz prestalo ale poslúchať telo.“ A rozhovorí sa o kritickom okamihu: „Ku zraneniu chrbtice došlo v piatej etape veľmi tvrdým dopadom na ľavé predné koleso. Jeden z motocyklistov idúci po vedľajšej ceste nečakane našej tatrovke skrížil trať a k zabráneniu havárie v rýchlosti cez 120 km/h nebolo iné riešenie, než z trate vyjsť. Po náraze mi bolesť prešla od päty až po korienky vlasov.“ Lopraisovi seniorovi nepomôžu ani lieky alebo masáže u fyzioterapeuta.

Pri kolízii praskne tlmič kolesa a unášač ventilátora, ale oprava nie je problémová. „Mrzí ma to o to viac, že kamión perfektne fungoval. Od začiatku až po naše nedobrovoľné odstúpenie. Už dávno sme nemali preteky tak skvele rozjazdené (2. miesto). Poslednú našu etapu sme ale išli o hodinu dvadsať pomalšie než ostatní. Keď som videl dieru, už som brzdil. To nebola jazda, ale trápenie.“ Z Bamaka v Mali trojlístok čaká 2500 kilometrov do Dakaru, ale mimo trasy preteku. „Škoda, vyzeralo to tentoraz ‚na debnu‛. Chcem sa na konci roka postaviť na štart svojho dvadsiateho Dakaru,“ dodá Karel Loprais. Lenže po príchode domov (a dôkladnom vyšetrení pod röntgenom) je oboznámený s nelichotivou skutočnosťou: prasknutý krčný stavec! Nasleduje niekoľkomesačné liečenie a opätovná snaha dať sa zdravotne natoľko do poriadku, aby sa avizovaný dvadsiaty štart pre „Loprého“ nestal iba snom. Žiaľ, bude to tak – i keď len z časti.
                                                                                               

André De Azevedo, ďalší vodič kopřivnického kamióna, si tiež vyberie poriadnu porciu smoly. Jeho Tatru najskôr spomalia problémy s radením, potom ho prenasleduje stávkujúca prevodovka, od piatej etapy pokračuje po dvoch tvrdých nárazoch s ohnutou pravou prednou poloosou, aby napokon komplikácie korunovala odstrojená nadstavba – po náraze jednej z vetiev príde nielen o polovicu plachty, ale aj o celú zadnú stenu korby. Lenže na rozdiel od Karla Lopraisa či Martina Macíka v etape do mauritánskeho hlavného mesta Nouakchottu neminie skrytý waypoint (prejazdný bod) a neinkasuje dvojhodinovú penalizáciu. Konečným štvrtým miestom udrží prápor Tatry vysoko, hoci nemožno nevidieť, že odstup kopřivnických vozidiel od najrýchlejších sa aj napriek niektorým solídnym etapovým umiestneniam opäť zvýši.

Martin Macík začne podobne ako Karel Loprais bez riskovania a zo zadných priečok v úvode (43. miesto) sa postupne prediera dopredu. Sedlčanský pretekár, ktorý si vyslúži prezývku „skokan ročníka 2006“ – po siedmej „erzete“ je na fantastickom 12. mieste! – však napokon za neprejdenie onoho kontrolného bodu v špeciálke Atar – Nouakšott inkasuje spomínané dvojhodinové manko (napokon ho „vyfasuje“ ďalších 147 účastníkov!) a klesne o tri priečky ku dnu klasifikácie. V úvodnej etape druhej polovice, s cieľom v mauritánskej Kiffe, však zajazdí s Ladislavom Fajtlom fantastický tretí čas (!), veľmi pomalá, technická a mäkká špeciálka ich liazke dokonale sadne. Macíkovo najlepšie etapové umiestnenie na Dakare znamená veľký krok vpred a usadí sa na 9. priečke!
                                                                                              

Jeho záverečný súboj s kvalitnými servismanmi Sadlauerom a Reifom o priečku v TOP 10 nie je síce úspešný (v 11. špeciálke skončí až na 22. mieste – rozbije čelné sklo a dvakrát mení pneumatiku – a klesne na celkové dvanáste), ale jeho konečná 11. priečka, naviac bez väčších technických problémov, má aj tak svoju cenu. Veď ide o najlepšie umiestnenie severočeskej značky od slávneho ročníka 1988! „Dakar je tradične nesmierne ťažká súťaž a úspechom je vôbec doraziť do cieľa. My sme šťastní, že sa nám to po dvoch neúspechoch podarilo, 11. miesto nie je v tak veľkej konkurencii vôbec zlé. Naviac sme išli len ako dvojčlenná posádka, čo si trúfli len niektoré posádky idúce s malými kamiónmi. Škoda len tej penalizácie, mohlo to byť možno ešte lepšie,“ hovorí Macík. Ako vidieť, zámer fúzie Lopraisovho i Macíkovho tímu prinesie svoje ovocie. „Fungovalo to špičkovo,“ uvedie Martin Kahánek. „Vyšli sme si vo všetkom v ústrety a samého ma potešilo, ako to klapalo.“ Martin Macík dodá: „Spolupráca bola bezchybná, lepšie to nedokážem vyjadriť. Napokon o tom svedčí aj naše umiestnenie, ktorého by sme inak nedosiahli.“


2006/ 28. ročník Rallye Euromilhôes Lisboa – Dakar

Automobily:
1. Alphand – Picard (Mitsubishi)
2. De Villiers – Thörner (Volkswagen)
3. Roma – Magne (Mitsubishi)

Motocykle:
1. Marc Coma (KTM)
2. Cyril Després (KTM)
3. Giovanni Sala (KTM)

30. Ivo Kaštan (KTM)

Kamióny:
1. Čagin – Jakubov – Savostin (Kamaz)
2. Stacey – Gotlib – Kinderen (MAN)
3. Kabirov – Beljaev – Mokejev (Kamaz)

4. De Azevedo – Martinec – Justo (Tatra)
11. Macík – Fajtl (LIAZ)

Štart: 31. decembra 2005 v Lisabone (Portugalsko)
Cieľ: 15. januára 2006 v Dakare (Lac Rose)
Deň voľna: 8. januára 2006 v Nouakchotte (Mauritánia)
Dĺžka 28. ročníka: 9 043 km
Dĺžka špeciálnych skúšok: 4 813 km
Prejdené krajiny: Portugalsko, Španielsko, Maroko, Mauritánia, Mali, Guinea, Senegal
Štartovalo: 715 pretekárov – 174 automobilov, 232 motocyklov, 69 kamiónov, 240 asistenčných vozidiel
Dokončilo v klasifikácii: 194 účastníkov – 66 automobilov, 93 motocyklov, 35 kamiónov