Autosportfoto

Hustopeče autenticky – zo sedadla navigátora

Správy o úspechu sa podávajú najľahšie. Písanie o menej úspešných podujatiach je náročnejšie, vždy sa s tým však dá vysporiadať. Ale spájať slová a vety s vedomím, že môj parťák, vodič leží v nemocnici po operácii, ktorá bola následkom nehody? Nehody, ktorú sme spolu a s veľkým šťastím prežili? Napísal som toho už relatívne dosť, ale toto je pre mňa jeden s najťažších textov.

S dubničanom Braňom Mičkom a s tímom LAMA Racing sme si dohodli spoluprácu pred sezónou s tým, že náš prvý spoločný ročník MSR v rely bude o zberaní skúseností, učení sa a vzájomnom spoznávaní, nie o výsledkoch. A toto všetko sa netýka iba nás, ľudí, ale samozrejme aj techniky. Mitsubishi Lancer Evo IX si „lamáci“ vyšperkovali. Mechanici strávili desiatky hodín servisom a nastavovaním, Braňo a ja zase testovaním. Stal sa z nás jeden fungujúci celok. „Valaška“ bola pre nás všetkých obrovským zdrojom informácií, s ktorými sme mohli pracovať. Na 325,29 kilometrov dlhý 15. ročník Agrotec Petronas Rally Hustopeče sme sa vybrali s tým, že všetko je tak, ako to chceme mať. Vlastne na Hustopeče sa inak ani nedá ísť, lebo ich náročnosť odhalí aj tú najmenšiu chybu, aj to najmenšie zaváhanie či nepozornosť.

Dve etapy, dva samostatne bodované dni MSR v rely. Cieľ bol absolvovať celé podujatie do posledného metra. Plán prvého dňa zahŕňal 65,14 „ostrých“ kilometrov, rozdelených na štyri rýchlostné skúšky, z ktorých sa dve jazdili za tmy. Do tej prvej sme nastúpili s odhodlaním zabojovať. Tempo bolo pocitovo výborné, všetko šlo ako po masle. Až do chvíle, kedy sme to trošku prepálili a šli mimo trať. Stalo sa to však na „dobrom“ mieste. Okrem straty, ktorú sme si nabalili, sa nič nestalo. Obaja sme tú stratu chceli aspoň čiastočne zmazať, čo malo opačný výsledok. Druhý výlet mimo a cúvanie. Viac ako minúta na prvého v cieli nás neprekvapila, ale o to viac mrzela. Nebyť tých dvoch chýb.....ale chyby boli. Niekedy vám niečo jednoducho nesadne. Neviete vysvetliť prečo, proste je to tak. U nás oboch to bola presne táto RS s názvom Kurdějov. Nesadla ani jednému. V tej druhej, s názvom Bojanovice, to bolo úplne iné. Aj keď sme po „výletoch“ šli výrazne opatrnejšie, podaril sa nám pre nás pekný výsledok. V hodnotení MSR sme vybojovali druhý najrýchlejší čas v triede. Nasledovala viac ako hodinová pauza, čakanie na tmu a opakovanie meraných úsekov.

V noci sme našu „nedobrú“ skúšku Kurdějov „predali“. Radšej dôjsť tak, ako nijak. Na 4-ke sme chceli poriadne zatiahnuť. Bojanovice nám svoju zákernosť ukázali takmer hneď po štarte. „Pravá dva, cut, otvorí.“ Po prejazde zákruty dostávam info od Braňa: „Defekt, máme defekt chlape.“ Najhoršie bolo, že sme nemali kde bezpečne zastaviť a vymeniť prázdnu pneumatiku. Podarilo sa to asi po kilometri. A veru, nebola to obyčajná výmena defektu. Zdvihák sa rozhodol zamiešať karty a nakresliť nám pár vrások na čelá. Auto síce dvihol, ale nie dosť vysoko. Ďalšiu pomoc jednoducho odmietal. Tu však nastúpili úplne mega suproví rely fanúšikovia. Ukázali nám, čím vieme ten nespolupracujúci kus železa podložiť a po 11 minútach sme konečne sadali do auta. Upotení, unavení, špinaví, ale pokračovali sme. Aby sme to nemali jednoduché, na časovej kontrole sa v spone na dverách nenachádzal jazdný výkaz. „To nie, takto nemôžeme odstúpiť.“ To bolo jediné, čo mi letelo hlavou. Ten pocit, keď som ho našiel skĺznutý pod sedačkou, sa nedá prirovnať k ničomu. Už len zaparkovať auto v UP. Podarilo sa. Konkurencia toľko šťastia nemala a my sme s prekvapením zistili, že nám patrí celkové druhé miesto v hodnotení MRS v rely v triede 3. Spať sme odchádzali viac ako spokojný aj napriek tomu, že nám nevyšlo všetko podľa predstáv.

Druhý deň začínal 45 minútovým servisom. Mechanici z LAMA Racing (ktorým patrí obrovské uznanie a vďaka) zistili, že náš defekt nepriniesol iba časovú stratu. Lietajúca pneumatika uvoľnila vyrovnávajúcu vzduchovú nádobku na tlmiči, ktorý tým pádom stratil svoju plnú funkčnosť. Pokračovať sa však dalo. Aj za týchto podmienok sme sa dokázali na polookruhovej RS Starovice držať za bratmi Lapdavskými, Marcelovi Šandrejovi s Andrejom Kacvinským sme dokonca „dali“ takmer 7 sekúnd. Ani jeden z nás netušil, čo nás čaká. Najkratší meraný úsek Šitbořice, asi kilometer pred cieľom. „Pravá dva, zavrie tri, cut.“ Ja som ani nepostrehol, čo sa deje. Vedel som však, že nič dobré. Prišla rana. Hasiaci systém strieka cez trysky na nohy, cez „pavučinu“ čelného skla vidím padať lístie. Museli sme trafiť strom, ale žijem. Cez intercom sa pýtam Braňa, či je OK. Odpoveď neprichádza. Asi ten komunikátor nefunguje. Nefunguje? To by som sa nepočul v slúchadlách. Opakujem otázku. Nič. Hlucho. Pozriem sa vedľa a v úrovni mojich očí vidím strechu, pod ňou stlačený rám a ešte nižšie Braňovu hlavu. Nie, toto nemôže byť pravda. Toto tak skončiť nemôže. Sekundy sa menia na hodiny. Absolútna bezmocnosť a obrovský strach sa premenil na radosť, keď sa Braňo ozval. Vedel som, že nič z toho, čo sa práve stalo, nie je dobré. Aj napriek tomu som sa tešil. Teraz sa nám treba dostať von. Jediná cesta vedie predom, cez to rozbité sklo. Braňo sa snaží dostať z hromady železa a plechov, ktorá ho uväznila, ja vykopávaním čelného skla pracujem na ceste von. Vyšiel som. Pomáham Braňovi, ktorý sa aj napriek obrovskej bolesti v tvári drží parádne. OK. Sme von. Pomoc divákov je neskutočná. Hlava mi ťažko berie, čo sa vlastne stalo. Braňo leží s obrovskými bolesťami na zemi. „Ako je na tom auto?“ Pri tejto Brančiho otázke sa mi chce smiať. „V pohode Brani, to dáme.“ Klamem tak, že až vidím brány pekla. Ale nemohol som inak, aj keď som si bol plne vedomý toho, že toto auto sa už na trať nevráti. Záchranné zložky sú pri nás do pár minút. Rýchle vyšetrenie a Braňa nakladajú. Bude dobre. Verím, že bude dobre. Už je v tých najlepších rukách.  Po čase dostávam z riaditeľstva pretekov správu, že Braňo je relatívne v poriadku, prevážajú ho do Vojenskej nemocnice do Brna na ďalšie vyšetrenia. O auto sa postarajú hasiči v spolupráci s mechanikmi.

Nedokončili sme 15. ročník Agrotec Petronas Rally Hustopeče. Aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že sme sa stali jeho víťazmi. Nie v tabuľkách, ale v živote. Lebo sme ho tam nenechali. Braňo Mičko je aktuálne po operácii ramena a čaká ho dlhé zotavovanie. Ja som z Moravy odišiel s modrinami a pár reznými ranami od skla. Obaja sme dostali otázku, či končíme. Ani jeden z nás jej nechápal. Prečo? Prečo by sme mali končiť? Pokračujeme hneď, ako to len bude možné. Dostali sme školenie, ktoré je na nezaplatenie a verím, že práve toto nás dokáže ešte viac posunúť vpred. Týmto sa zároveň ospravedlňujem všetkým, ktorých sme sklamali, ktorí nám verili a fandili. Robili sme to najlepšie, ako sme vedeli. Nestačilo. Nabudúce to spravíme ešte lepšie. Dáme to. Viem to.

Peter Baran, LAMA Racing