Autosportfoto

Hainburg závod do vrchu vet. 2009

Rok sa stretol s rokom a ja som musel opäť absolvovať pretek do vrchu v Hainburgu ako spolujazdec, hoci som po minuloročnej nepríjemnej skúsenosti prehlásil, že sa volantu nikdy viac nepustím.

Plány sú plány, skutočnosť je však iná.

Cez zimu som si poctivo pripravil oba Triumhy - TR3 dostal generálku prevodovky a zadnej nápravy,

Spitfaer dostal za odmenu generálku motora. Aby bola odmena ešte väčšia, zveril som generálku motora renomovanej firme v Prahe. Motor dostal novu športovú vačku a iné fajnovosti. A práve v tom bol asi problém, toľko dobroty si nezaslúžil. Vydržal vrčať len 15 minúť a odrazu rana. Vačka sa zadrela v bloku! Motor putoval do Prahy na reklamáciu, ale blok bol taký poškodený, že bola nutná výmena celého bloku. Ešte šťastie, že opravárenská firma sa k tomu postavila chlapsky a blok mi zohnala. Zostáva už len zaplatiť generálku a v júni Spitfaer možno znova zavrčí.  

Vtedy som však ešte netušil, čo so Štefanom Vaškom, druhým členom môjho teamu. Ten sa celú zimu tešil ako malé dieťa na Hainburg a na to, ako si zašoféruje a čo mi zasa pokazí (na Barumke sa mu podarilo pokaziť mi toho dosť). Prihlásení sme boli obaja. Ráno v deň preteku som sa po neho zastavil. Smutne si sadol na sedadlo spolujazdca a neustále pokukoval po mieste vodiča, zdalo sa mi, že začal dokonca slintať. Po 15 minútach sa mi ho uľútilo a pustil ho za volant, nech sa chlapec poteší.

Prihliadajúc tiež na fakt, že výmena slinami rozožratej kože na sedačke spolujazdca by bola dosť drahou záležitosťou.

 Slovensko reprezentovala len jediná posádka, ktorou bola práve tá naša. Do Hainburgu chodievam veľmi rád, pretože tento pretek je určený najmä súpereniu anglických športových automobilov. Hemží sa to tam MG,

Triumphami, Austin Healeymi,

Morganmi, Lotusmi

a inými anglickými skvostami, ktoré si merajú silu na viac ako dvojkilometrovej trati do prudkého vrchu. V tomto roku ma osobitne oslovil prekrásny Riley s vyleštenou hliníkovou karosériu.

Nenájdete tam žiadny zelený Tudor alebo Tatru. Trať patrí športovcom. Štefan sa tiež vcítil do kože pretekára a hneď v prvých tréningových jazdách som lietal na sedadle spolujazdca ako špinavá bielizeň - zľava doprava. Tr3 má na dverách veľký výrez, aby vodič mohol riadiť s rukou vystrčenou z auta. Vodič sa drží volantu, ale spolujazdec musí merať čas, písať a kontrolovať rozpis. Snažil som sa, ale takmer som na prudkých zákrutách vypadol z TR 3.

Napokon sme sa dočkali prvej ostrej jazdy. Absolvovali sme ju vo výbornom čase, dokonca sme sa trafili aj do času, ktorý sme si stanovili. Nasledoval obed systémom kto si čo priniesol, lebo usporiadateľ neposkytne za 50€ nič iné, len možnosť sa dvakrát vyviezť na kopec. 

Úderom štrnástej hodiny sme nastúpili na štart druhej jazdy. Znova sa zapieram nohami, držím sa rukami ako sa len dá a pritom meriam čas. Štefan na mňa neberie žiadne ohľady a za každú cenu sa usiluje vytriasť ma z TR3.

Našťastie sa mu to nepodarilo, dokonca sme výborne odhadli čas. Rozdiel medzi jazdami bol 0,44 sek. Obsadili sme 4. miesto medzi anglickými automobilmi. Pohár si neodnášame, dôležité ale je, že sme Slovensku neurobili hanbu.

Sľubujem, že sa už nikdy neposadím na sedadlo spolujazdca, môj žalúdok sa z tohto šoku spamätával ešte veľmi dlho. Ale čo by som neurobil pre kamaráta?! Ešte šťastie, že večný ničiteľ Štefan TR3 nepokazil.

Tak uvidíme - do roka a do dňa. V Hainburgu si každý došiel na niečo pekné...