Registracia

Po dokončení registrácie bude odoslaný do Vašej E-mailovej schránky E-mail s odkazom na stránku, kde budete musieť Váš účet behom nasledujúcich 24 hodín aktivovať. Prečítajte si podmienky registrácie.

Kliknutím na ikonku sa môžete u nás zaregistrovať aj cez Váš Facebook účet(testovacia prevádzka).

Facebook connect
Meno:
E-mail:
Heslo:
Heslo:
Súhlasím s podmienkami registrácie
Prihlásenie Google Translate

Home  »  Offroad

Ak vás článok zaujal, upozornite naň svojich známych. Vypíšte údaje a odošlite.

Bol to môj najťažší Dakar, priznal prvý Slovák s trofejou z legendárnych pretekov

Friday, 22. 01. 2016 - 16:35, Andrej Haverda   

Bol to môj najťažší Dakar, priznal prvý Slovák s trofejou z legendárnych pretekov

Slovenský motocyklista Štefan Svitko žiaril po návrate z 38. ročníka Rallye Dakar 2016 napriek únave spokojnosťou. Na najnáročnejších vytrvalostných pretekoch obsadil druhé miesto, čo je historicky najlepšie umiestnenie rodáka spod Tatier na prestížnom podujatí.

Najlepší európsky motocyklový pretekár prešiel 9320 kilometrov, sčasti v nadmorskej výške až 4600 metrov. Spotreboval 1124 litrov benzínu, zodral 24 pneumatík. Jeho mechanik Zlatko Novosad bol extrémne unavený, údržba motocykla mu dala zabrať viac ako zvyčajne. „Štefan bol taký rýchly, že každý deň na motocykli odtrhol nejakú súčiastku," poznamenal.

Svitko počas celých pretekov podával vyrovnané výkony. Z trinástich etáp deväťkrát skončil v TOP 5, jednu z nich vyhral. Svoju siedmu účasť na púštnej rallye, ktorá sa tento rok išla v Argentíne a Bolívii, pretavil do historického výsledku. Tohtoročný Dakar označil za najnáročnejší v kariére. „Bolo to veľmi náročné, najmä po psychickej stránke. Veľa som jazdil sám, musel som navigovať, vyrovnať sa s tlakom. Keď som prešiel cieľom poslednej etapy, chcelo sa mi plakať," uviedol na utorkovom stretnutí 19. januára s novinármi. Pred štartom podujatia si chcel vylepšiť svoje maximum, čo boli dovtedy dve konečné piate miesta z rokov 2012 a 2015. Potichu sníval o umiestnení v prvej trojke.

„Na to, že skutočne môžem skončiť na pódiu, som začal myslieť tak päť etáp pred koncom. Mal som vysnívanú pozíciu do tretieho miesta. Tomu, že skutočne skončím druhý, som uveril až po prejdení posledného kilometra," priznal a pokračoval: „V jednej etape sa nejakému jazdcovi asi dvadsať kilometrov pred koncom pokazil motocykel a museli ho dotiahnuť. Takže kým som nebol v cieli, nič nebolo isté. Päť dní som nespal, stále som rozmýšľal, ako to dopadne." Ako sa dá päť dní nespať a popritom bezpečne jazdiť? „Držal ma adrenalín. Nehovorím, že som úplne nespal. Išiel som si ľahnúť, ale každú chvíľu som bol hore. Pri každom šuchnutí vonku som šiel skontrolovať, či je motocykel v poriadku," uviedol 33-ročný Žaškovčan.

Dakar sa podľa neho rozbiehal pomalšie, postupne však gradoval a najťažšie boli záverečné etapy. Kľúčová z jeho pohľadu bola jedenásta „erzeta". „Štartoval som z prvého miesta, keďže etapu predtým som vyhral. Musel som navigovať, čiže som išiel opatrnejšie. Potom ma dobehli Toby Price a Kevin Benavides. S každým z nich som sa stratil, najskôr s jedným, potom s druhým a prišiel tak o náskok, ktorý som si vybudoval deň predtým. Bolo to náročné najmä na psychiku, ale zvládol som to," referoval.

O deň na to bola ďalšia ťažká etapa. „Myslel som si, že to bude iba plyn do cieľa, ale bola veľmi dlhá a pomalá. Vravel som si, že som to trochu podcenil. Vtedy človeku prejde hlavou veľa vecí. Mal som aj veľa pádov, odtrhol som zadnú brzdu, sedem kilometrov pred tankovaním mi došiel benzín, ale na druhej strane som mal aj šťastie," hovoril najúspešnejší Slovák na Dakare. „Domorodci vytiahli fľašu od kokakoly a dali mi v nej dva litre na dojazd."

Pri porovnaní tohtoročného a minuloročného Dakaru zhodnotil: „Tento rok som nerobil absolútne nič, mohol som sa sústrediť na seba, ísť do karavanu, vyspať sa a pripravovať na ďalšiu etapu. Boli sme aj rýchlejší aj lepšie pripravení." Na jeho úspech mal vplyv aj spomínaný karavan. „Je to úplne iný luxus. Cítil som sa ako človek, ako u nás doma na pretekoch na Slovensku. To je dôležité. Keď si mám predstaviť, že by som mal opäť spať v stane... Neviem," povzdychol si. Štefan Svitko sa vrátil z náročnej rallye nezranený, hoci mal počas nej viacero pádov. „Nebolí ma nič, trocha oči. Boli sme všetci unavení, nikto nebol schopný oslavovať. Dali sme do toho stodvadsať percent, z hľadiska psychiky sme toho mali dosť. Posledné etapy boli najťažšie, tam sa jazdci vytriedili," pokračoval úspešný slovenský reprezentant.

Trojnásobný majster Európy v endure počas stretnutia so zástupcami médií viackrát zopakoval, ako veľmi si cení prínos všetkých členov Slovnaft Teamu, ktorí mu pomáhali priamo počas pretekov, ale aj podporu sponzorov. Spoločnosť na Dakare mu robila štvorica Zlatko Novosad, Martin Kubačka, Viliam Tóth a Marián Jacina. „Potrebujem okolo seba ľudí, ktorí sú rovnakí srdciari ako ja. Nie je všetko len o fabrickom tíme, pre mňa je dôležitejšia psychická podpora od mne blízkych ľudí. Keď som vyhral desiatu etapu, s nadšením ma čakali v cieli a až z ich obrovskej radosti som zistil, že som bol najrýchlejší," priznal Svitko.

Keď sme už spomenuli členov tímu... Mechanik Zlatko Novosad prezradil, že počas úspešných pretekov mal s motocyklom výrazne viac práce než pred rokom. No o to väčšiu radosť má z dosiahnutého výsledku. „Od prvého dňa sme museli stále niečo meniť a opravovať. Aj padal, ale často šlo aj o opotrebovanie materiálu. Čím idete rýchlejšie, tým sa motocykel viac kazí. Naše diely nie sú z takého kvalitného materiálu ako u fabrických strojov," prezradil.

Mnohí, ktorí vyskúšali Dakar na vlastnej koži v úlohe mechanika či iného člena tímu, vravia: nikdy viac. Čím si ho teda slávna rallye získala? „Od malička sa motám pri motorkách a autách, súťažil som a so Števom sme dlhoroční kamaráti. Veľmi mu prajem to, čo dosiahol a chcem mu v tom pomáhať. Robota mi nevadí. Priznávam však, že počas prvého Dakaru som sa aj ja pýtal, či mi ten stres stojí za to. Výsledok totiž závisí od Števa a toho, ako vydrží motocykel. Keď sa pokazí, môže to ísť aj na moju hlavu. Tento rok sme počas Dakaru ozaj nič okrem pretekov nevideli, neoddýchli sme si. Pred voľným dňom sme mali tisíckilometrový presun, boli záplavy a ledva sme sa dostali do bivaku, kde bolo navyše s motocyklom akurát veľa práce," priznal Novosad.

Rovnako ako Svitka a ďalších členov tímu, ho veľmi mrzelo a hnevalo, že sa všetci spoločne nestretli na pódiu pri slávnostnom vyhlasovaní výsledkov. „Po skončení meraného úseku v poslednej etape nasledoval ešte štyristokilometrový presun do cieľa. Počkali sme na Števa a šli spoločne. Pre istotu, aby sa mu nič nestalo. Keď sme dorazili do mesta, Števa poslala navigácia jedným smerom a nás druhým. Prišli sme do depa, odovzdali stroje a povedali nám, že záverečný ceremoniál je niekde úplne inde. Bežali sme tam, ale nestihli sme to. Organizátori totiž posunuli čas, kedy šiel Števo na pódium. Dva týždne sa trápite, tvrdo makáte a keď si chcete spoločne užiť radosť z krásneho úspechu, tak to takto dopadne," posťažoval sa.

Späť však k Štefanovi Svitkovi. Na celkového víťaza Austrálčana Tobyho Pricea (KTM) stratil jazdec Slovnaft Teamu 39:41 min. Tretí skončil Chiľan Pablo Quintanilla (Husqvarna). Obaja, rovnako ako väčšina štartového pola, mali za sebou početné továrenské stajne. Čiže konkurenti, disponujúci viacnásobne vyšším rozpočtom (odhadom 200 000,- €) ako mal Svitko, veď jeho podporoval „iba" päťčlenný tím. Ako privátny jazdec bez podpory fabrického tímu svojím celkovým druhým miestom vyrovnal výkon Nóra Pala Andersa Ullevalsetera z roku 2010, ktorý skončil tiež druhý.

Slovenskému reprezentantovi úspech priali aj konkurenti z púštnej rallye. „Po víťazstve v desiatej etape sme už aj my mali trošku podporu, ale inak sme si všetko robili sami. Samozrejme, všetci mi to priali, pretože sme boli nefabrický tím. V poslednej etape stáli za nami aj organizátori. Zastavil sa pri mne aj kameraman z vrtuľníka, že pre neho som víťaz ja. Všetci boli z môjho výsledku prekvapení, ale úprimne mi to želali. Skončiť do tretieho miesta bolo mojím snom, podstúpili sme náročnú prípravu, boli sme v Maroku, Chorvátsku. Odniesla si to moja rodina, ale jedinou vecou, ktorou som im to mohol vrátiť, je táto soška. S rodinou som celý život a myslím si, že sú takí šťastní ako ja. Mal som aj tento rok so sebou talizman a na prilbu som si dal pre šťastie nakresliť dcérku Sofinku," vyjadril sa Svitko.

Price podľa neho vyhral zaslúžene. „Jazdil perfektne. Bol veľmi rýchly a myslím si, že keby niekto na neho zozadu zatlačil, zrýchlil by ešte viac. Zaslúžil si to a ja mu to prajem," vzdal hold víťaznému Austrálčanovi.

Svitko aj napriek tomu, že mal počas Dakaru plno starostí a musel sa sústreďovať na svoje výkony, sledoval aj iných slovenských športovcov, ktorým sa v tom čase darilo. „Mojím obľúbeným slovenským športovcom je Peter Sagan, vždy sledujem Tour de France. Vnímal som aj úspechy našich lyžiarok, osobne sa poznám s Petrou Vlhovou. Na Dakare som mal síce robotu sám so sebou, ale vedel som, že v slalome vo Flachau bola tretia a Veronika Velez-Zuzulová vyhrala. Inak si zvyknem pozrieť v televízii aj hokej, futbal, keď sú majstrovstvá sveta. Som hrdý na to, že som Slovák," podčiarkol Štefan Svitko.

V najbližších dňoch si Svitko dopraje dostatok pokoja, i keď... „Oddychovať budem až v dôchodku (smiech). Minulý rok som tvrdil, že si dám mesačnú prestávku a už o týždeň som v Taliansku trénoval. Možno ma budú už o tri dni svrbieť ruky a pôjdem jazdiť. Viem, že doma je prichystaná nejaká oslava. Teším sa na všetkých a najmä na moju rodinku. Oddýchnem si a potom uvidím, čo ďalej. Chceli by sme vyskúšať jazdiť medzinárodný svetový šampionát v rallye," dodal.

A hoci si chce najprv užiť veľký úspech, neskrýva, že už aj teraz myslí na ďalší ročník Dakaru. „Prvé myšlienky som mu venoval už po prejazde cieľovou rampou. No zatiaľ o tom nechcem hovoriť. Ďalšie ambície? Keď už som bol druhý, prečo nie aj prvý?" položil si otázku. „Samozrejme treba k tomu aj kopu šťastia. Fabriky teraz neriešim. Po druhej priečke už nechcem byť nabudúce piaty, to je logické... Či sa mi raz podarí Dakar aj vyhrať, je vo hviezdach, ale urobím pre to všetko," uzavrel svoje rozprávanie so širokým úsmevom na tvári druhý najlepší motocyklista z Dakaru 2016, ktorému jeho úspech - navždy zapísaný zlatými písmenami v kronike slovenského motocyklového (respektíve motoristického) športu - bude pripomínať pamätná medaila a krásna veľká soška beduína. Gratulujeme!



Diskusia k článku